
10.časť
Po asi dvojhodinovom rozprávaní hlavne Billa o sebe sa Bill konečne unavil a odišiel do svojej izby. Som rada, že je taký zhovorčivý, a tak som si o sebe nemusela vymýšľať veci na ktoré si aj tak nepamätám. Hneď ako Bill odišiel zaspala som aj ja.
"Som nádherná!" šťastne som sa usmiala v zrkadle a upravila si moje mini šaty nad kolenami. Už mi len treba make-up dorobiť a som pripravená ísť na moje vysnené rande.
Do kúpeľni vošla Tessa a hneď sa pustila do môjho líčenia. O 10 minút som bola hotová, pred domom ma čakal Allan, bol nádherný, v ruke držal kyticu ruží a na perách mu žiaril krásny úsmev. Po kine sme šli do luxusnej reštaurácie na večeru. Po večeri ma odprevádzal domov, chcel ma pobozkať.
Jemne sa ku mne približoval, cítila som jeho dych na mojej tvári, ktorý bol čím ďalej tým bližšie. Kolena sa mi začali triasť a ja som upadala do akejsi tranzy. Prestávala som vnímať svet vôkol seba, sústreďovala som sa iba na môj prvý bozk.
"Dobre ráno." Zvolala sestrička, ktorá mi hneď pod pažu strčila teplomer.
"Dobré." Usmiala som sa a očami som skontrolovala, či je ešte Bill v izbe. Nebol tam možno ani v noci. Bol to sen?
"No dnes vyzeráš lepšie." Usmiala sa na mňa s teplomerom v ruke.
"Nemáš bolesti?"
"Nie" odsekla som. V hlave mi prúdilo plno otáznikov, mala som možnosť si teraz vo veciach urobiť jasno, žiaľ nemám odvahu povedať niekomu, že sa bojím operácie, vďaka ktorej môžem znovu stratiť pamäť. Nepamätala by som si na Tessu
Bill
Keď som sa zobudil bol už obed, tak úžasne som sa tu ešte nevyspal, pomyslel som si a natiahol sa na posteli.
Veď možno, že dnes ma konečne odtiaľto pustia a ja sa budem môcť vyspať v mojej mäkkej posteli.
"JUPÍ!" vyskočil som na nohy s myšlienkou, že sa pôjdem umyť lenže moja rovnováha ma zradila a pristál som na tvrdú podlahu. Ani sa nečudujem, že hneď do dverí vletela sestrička, ktorá môj pád asi počula. Snažila mi pomôcť postaviť sa, ale hneď ako sa dotkla mojej ľavej ruky, som doslova kričal od bolesti.
--- O hodinu neskôr ---
Ticho som sedel a čakal na verdikt doktora. Bál som sa mojej návštevy sádrovne, ktorá by mi znepríjemnila ďalších zopár mesiacov. Neviem si predstaviť ako by to bolo tu ešte trčať tak 5 týždňov. Bože... pri hnusnej predstave som sa otriasol. Začal som si šuchať moju zmrzačenú ruku v dlahe. Keď sa v tom otvorili dvere a moje oči sa stretli s vystrašenými očami môjho brata.
"Čo sa ti stalo?" rýchlo povedal a už sedel na mojej posteli.
"Tom...dobre, že si tu odchádzam, musíš ma z tadeto dostať!" Tom vyvalil oči a raz pozeral na mňa a raz na ruku.
"Myslím, že nikam tak skoro nepôjdete!" ozval sa hlas za mnou, keď som sa obzrel zbadal som znepokojeného doktora s rengénom v ruke.
By Alex







teda to vypadá zajímavě, určitě si to přečtu
jinak moc pěkný blog 