
19.časť
Tessa
Môj šialený nápad mi v celku vychádzal, zrýchľovala som a nechcela prestať, čakala som čo sa stane, chcela som poznať tú bolesť, ktorú cítila moja sestra. Cítim sa byť vinná za to čo sa jej stalo, nikdy v živote si to neprestanem vyčítať, aká hnusná som ku nej bola. Možno, že môj odstup k nej ju priviedol do takého stavu ako je teraz, možno keby som na ňu tak nekašlala bola by v pohode a ja by som mala naďalej takú sestru ako pred tým. Kiež by sa to dalo všetko vrátiť, kiež by som ju mohla zastaviť pred tým ako nastúpila. Ale je to nemožné.
Zrýchľujem tempo, nechcem prestať, túžim po bolesti, túžim po smrti, nezaslúžim si žiť!
Mám zavreté oči už čakám kedy to príde, už nepozerám ani na tachometer, je mi to jedno, keď tu zrazu sa cuknem, a zase. Auto nasilu zastavuje samo od seba , otvorím oči pozerám, prázdna nádrž, Do kelu... Zobrala som mobil do ruky ale nemám komu zavolať, keďže tu nikoho nepoznám iba mamu a tá je v práci. Vonku stále prší, neviem čo urobím. Som sama na celej diaľnici, veď kto by sa v takom hnusnom počasí vybral niekde?! Čo budem robiť? Mám čakať nato kým mi niekto príde pomôcť? A kto? Musím sa teda vybrať hľadať pomoc sama. Vystúpim z auta a hneď je moje telo premoknuté do nitky. Prejdem zopár krokov, stále nič. Neviem či sa nemám vrátiť do auta, či ta má zmysel. Aj napriek dažďu sa ponáhľam pešo po krajnici, ah kiež by mi niekto zastavil a požičal mi aspoň kvapku benzínu. Som už beznádejná už viac ako 15 minút mrznem v daždi, zašla som už poriadne ďaleko nevidím ani auto. Cítim ako moje telo cele premoknuté mi bráni v tom aby som pokračovala v ceste, už nemám síl. Chcem to vzdať no zrazu začujem zvuk motora, zdá sa mi to alebo je to naozaj? Otáčam sa no nikde nič, asi mi už šibe. Keď zrazu okolo mňa prefrčí strieborný šporťak, nestihla som ho pomaly ani zaregistrovať, keď som ho zahliadla už bol pekne ďaleko predo mnou. Do šľaka. Mám toho dosť vraciam sa do auta. Otočím sa a utekám smerom k autu, keď tu zrazu zasa počujem hlasný zvuk motora, otočím sa vidím šporťák ako spomaľuje. Mám zastať, čo keď to je podvod? Čo keď mi nechce pomôcť ale ublížiť? Ostala som stáť neviem či sa mám odvážiť ísť bližšie. Sledujem svetla striebornej audiny, zazrú sa otvoria dvere a z nich vystúpi nejaká postava. Nevidím dobre cez dážď. Ten človek uteká ku mne. Keď je už dosť blízko spoznávam je to chlap, vysokej postavy...dokonca mám pocit, že ho poznám.
"Tom?" vydala som zo seba ale nebolo to ani počuť, ten dážď ma tak vyčerpal.
"Tessa? Čo tu robíš? Prečo chodíš po diaľnici v daždi?" podišiel ku mne a hneď ma ťahal do svojho auta. Nedokázala som nič povedať, aká som bola vyčerpaná, sledovala som ako sa mu jeho mokré vrkôčiky lepia na mokrý krk. Nemal na sebe mikinu iba tričko, ktoré bolo tak isto celé zmočené, cez neho sa črtali črty jeho krásne vypracovanej hrude, čo ja viem možno, že som umrela a toto je už nebo ale nie? Ani som si neuvedomila ako ale podlamovali sa mi kolená, nevládala som už chodiť aj keď ma Tom podopieral okolo pásu. Spadla som na mokrú zem rovno do veľkej kaluže. Tom ma hneď zdvihol a zobral na ruky - Takže to je určite nebo. Pamätám si iba ako ma ukladá na sedadlo, som strašne unavená.
Tom
"Čo sa to stalo preboha?!" neviem si vysvetliť ako sa sem Tessa dostala tak sama, ďaleko od mesta. Chúdinka je taká vyčerpaná, že ani nevládzem hovoriť. Nebudem sa jej na to teraz vypytovať zaveziem ju domov, ku mne domov, keďže je Bill v nemocnici som doma sám, s tým problém nebude.
By Alex







sa mi páči že osud oboch sestier zachytávaš. je to super. ale čo ona spravila o svojím autom :O nemohla ho nechať na dialnici, to by dostala takú pokutu, to je strašne nebezpečné. viem mám vodičák, a to by si nedovolil ani blázon ... ale inak super :)