28. časťAlex
Auuu neskutočne ma bolí hlava, sykla som a pomaly otvorila oči. V hlave mi neskutočne hučalo a všetko som videla rozmazane. Keď som zistila, že podložka pod mojou hlavou nie je vankúš ale niekoho hrudník, rýchlo som sa posadila. Zaostrila som na tvar toho človeka no nepoznala som ho. Pane bože, kde som to? Ako som sa tu ocitla? Kto je ten nahý človek vedľa mňa? A prečo som vlastne nahá aj ja ?! Zhrozene som sa obzerala po miestnosti a hľadala vysvetlenie, veď ešte včera večer som si ľahla doma do postele a dnes ráno som tu scudzím človekom v objatí. Vytrepala som sa z lehátka a rýchlo som začala hľadať moje veci po zemi. Obliekla som sa a ušla preč...
Tessa
Práve som doraňajkovala keď mame zazvonil telefón, dnes bola sobota a preto mala mama voľno. Chystali sme sa na nákupy a potom za Alex do nemocnice. Stále som myslela na Toma, non - stop cely deň. Môj mobil bol stále vybitý, keďže som si s ním stále prezváňala. Úplne som zabudla na Denisa a dokonca mi Tom pomohol sa trochu zotaviť po tom všetkom čo sa za posledný mesiac zomlelo. Už som pokladala prázdne taniere do umývadla keď do kuchyne pribehla mama so slzami v očiach.
"Mami čo sa deje ?" zľakla som sa jej pohľadu, ktorý mi pripomínal ten pohľad ktorý mala pred mesiacom, keď sestra havarovala. Mama nič nehovorila iba plakala. No na moje prekvapenie sa usmievala medzi slzy. Úplne ma zmiatla.
"Mami povedz mi čo sa deje !!" už trochu nervózne som sa jej opýtala.
"Tessa....dcérenka...obliekaj sa ideme do nemocnice Alex sa vrátila... naša Alex je späť!" tomu čo mi hovorila som vôbec nechápala ale pri pohľade na moju rozradostenú matku slzám som sa neubránila ani ja.
"Ako späť? O čom to hovoríš? Mami..."
"Alex sa vrátila pamäť, Tessa, pýta sa kedy pôjde domov..!" keď mi to mama konečne vysvetlila, to som už na seba hádzala vetrovku a obúvala topánky.
Alex
"Ako prosím? Čože sa mi stalo?" nervózne som prekrúcala očami keď mi doktor už asi po X krát vysvetľoval akýsi príbeh, nechápem z kade si takú historku vymyslel. Že nehoda alebo niečo také som vyrozumela!
"Slečna mali ste autonehodu, na mokrej vozovke ste dostali šmyk a vrazili do stromu, stratili ste pamäť, prešli ste niekoľko operáciami hlavy." O čom to hovorí akože? Nechápem...
"Prepáčte pane, ale nepomýlili ste si dvere izby? Ja som nemala žiadnu nehodu, ráno som sa tu ocitla ani neviem ako, ešte včera som bola doma! Takže neviem ako som podľa vás mohla byť už niekoľko krát rozrezaná keď som celá nič mi neje." Do izby vošiel akýsi malý podivný chlap, tiež v bielom plášti a s nejakým čudným výrazom na tvári, priblbo na mňa pozeral cez hrubé skla na jeho okuliaroch.
"Toto je doktor Schwitzzer. Je to psychiater a prišiel sa s vami porozprávať." Predstavil mi toho trpaslíkaa hneď sa pobral aj so sestričkami preč.
"Ahoj Alex" povedal a snažil sa o milý úsmev. Tak toto bolo už priveľa, prv ma tu zavrú a teraz mi tu pošlú takého cvorkára čo by sám potreboval zopár terapií.
"Pane neviem akože o čo vám ide, ale ja žiadneho psychiatra nepotrebujem." Drzo som odvrkla.
"Chápem, že si zmätená a nevieš čo sa deje, ale doktor mal pravdu, mala si autonehodu, bolo to približne pred mesiacom." Povedal a hneď mi podávala nejaké biele tabletky s pohárom vody. Pomaly som si začala uvedomovať čo mi tu každý opakuje dookola. Čo keď to je pravda?! Nemo a so slzami v očiach som počúvala doktora ako mi všetko podrobne vysvetlil, ako mi povedal, že už nie som v Bremene ale v Hamburgu. Povedal mi, že moja sestra a mama za mnou chodia každý deň, ďalej mi opakoval ako sa o mňa postarali doktori a sestričky. Aké pokroky som robila za ten mesiac, a nezabudol mi aj vyznať aký zázrak sa stal, že sa mi moja pamäť vrátila späť.
By Alex






