
29.časť
Bill
Keď som zistil, že Alex nie je pri mne, rýchlo som sa obliekol a utiekol do svojej izby. Bolo už hodnú chvíľu po vizite a keďže som nebol tam kde som mal byť ( v mojej posteli ), očividne z toho budem mať problémy. Pomaly som sa vkradol do prázdnej izby a sadol si na posteľ, poobzeral som sa no nič zvláštneho som nezbadal. Všetko bolo ako som to nechal ja, ešte aj posteľ bola rozhádzaná, neupravená. Tašku s mikinami som rýchlo hodil do skrine a prezliekol sa do pyžama. Ľahol som si do postele a tváril sa, že tam ležím od večera. Pripadalo mi to ako keby naozaj nikto neprišiel na tú vizitu, trochu mi odľahlo no nie nadlho, spomenul som si na tú krásnu noc, ktorú sme včera prežili. Len ja a Alex v sklade. Tie jej nežné dotyky, jej bozky a potom ten samotný akt....zasnene som sa zapozeral na strop. Z môjho snívania ma vytrhlo zvonenie mobilu, rýchlo som sa obzrel za mobilom ktorý bol položený na malom nočnom stolíku, volala mi mama. S úsmevom som zobral mobil do ruky a zdvihol jej.
"Ahoj mami!" zdvorilo som pozdravil.
"Billy, srdičko moje! Kde si?!" naliehavo a prísne sa ma opýtala.
"No kde by som bol v nemocnici som, ležím v posteli!" otrávene som odvrkol.
"V posteli? Vo svojej izbe? Bill veď som ti volala asi 7 krát potom čo mi volal doktor, že ťa tam ráno počas vizity nenašli!" povedala prísne. Ja som celý stuhol keď som počul mamin prísny hlas, vedel som, že keď ona použije takýto tón hlasu, že je zle, nedobre.
"V posteli? Vo svojej izbe? Bill veď som ti volala asi 7 krát potom čo mi volal doktor, že ťa tam ráno počas vizity nenašli!" povedala prísne. Ja som celý stuhol keď som počul mamin prísny hlas, vedel som, že keď ona použije takýto tón hlasu, že je zle, nedobre.
"Mami ja...bol som...sa prejsť!" trepol som prvé čo ma napadlo, no hneď som pochopil, že som mal byť radšej ticho.
"Prejsť? Bill? Si dospelý a ty sa ideš prejsť o šiestej ráno?" Nevedel som čo jej mám nato povedať, tak som ostal radšej ticho, ďalej som počúval maminu kázeň ktorú aj tak zakončila slovami, že ma ide osobne skontrolovať, pretože som podľa nej nezodpovednejší ako malé decko. Nepotešilo ma to, pretože mama bývala od nemocnice iba kúsok a ja som mal v pláne ísť za Alex. Len čo som s mamou po nekonečných desiatich minútach dovolal, do mojej izby vtrhol nazlostený brat aj s Dávidom. Nenechal som sa odradiť a hneď som spustil:
"Chápem, že ste na mňa nazlostení, ale pochopte, chcel som sa ísť prejsť, som tu zavretý už päť dní a nič mi nie je, nudím sa." Vážne som povedal.
"Neboj sa Bill! Dnes už konečne pôjdeš domov! Nemôžeme ťa tu nechať, keď sa chodíš sám prechádzať bez bodyguardov, ani nikomu nič nepovieš, len tak si ideš ako keby si bol v bezpečí. Chcel som ťa tu nechať čo najdlhšie aby si si oddýchol no dnes sa tvoja rekreácia končí, pobaľ si veci!" Prísne zavelil Dávid a ja som len ostal pozerať s otvorenou pusou. Rýchlo som pochopil, že som to s mojím sťažovaním prehnal. Kým som sedel a zarazene pozeral na Dávida, Tom mi už otváral skriňu a naštvane všetko hádzal do tašky. To akože myslia vážne? Idem domov? Nie veď ja tu chcem ostať s Alex!!!!!
"Dávid...ja nechcem odísť mne je tu dobre!" pípol som. On na mňa zarazene čumel, dokonca aj Tom prestal hádzať moje veci do tašiek a pozrel na mňa.
"Ako to, že nechceš? Ráno utečieš z nemocnie a teraz nechceš...!" neveriacky sa ma opýtal. Ja som zasa ostal bez slov. Nevedel som ako reagovať, keďže toto čo som natáral nedávalo žiaden zmysel. Cítil som ako sa mi oči naplnili slzami, nechcel som odísť bez Alex, keď som ju konečne našiel! S nádejou som pozrel do naštvaných očí môjho dvojčaťa, jeho pohľad hneď znežnel. Hádam vyčítal, že tu nešlo iba o prechádzku, ale o niečo viac.
"Prosím ťa Dávid, necháš ma tu s ním?" ticho povedal Tom a uprene pozrel na Dávida.
"Ok dobre aj tak sa už ponáhľam." Naštvane sa na mňa pozrel a tresol s dverami izby. Ja som to nevydržal a rozplakal sa! Tom sa na mňa zasa ľútostivo zahľadel a sadol si na posteľ.
"Počúvam!" ticho pípol a sledoval moju zmočenú tvár. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí. Brat ticho čakal čo poviem, no ja som nič nechcel povedať, nebolo to tým, žeby som mu nedôveroval, alebo chcel mu klamať, ale prvým človek s ktorým som sa chcel o tom porozprávať najskôr bola Alex. Vedel som, že nemám veľa času keďže každú chvíľu tu príde mama, ale predsa len som to chcel skúsiť.
"Daj mi prosím hodinu." Povedal som plačlivým hlasom. Nedokázal som mu viac povedať. Tom na mňa prekvapene pozrel, pohladil ma po ramene a odišiel. Okamžite som si utrel slzy a natiahol na seba župan. Vybehol som z izby a ponáhľal som sa za Alex, utekal som chodbou k dverám od jej izby, no skôr než som ich otvoril ma zastavil akýsi hlas:
"Vypadni!"
By Alex






