
31. časť
Bill
"Dávaj na seba pozor." Povedal mi Tom hneď ako som otočil kľúčom. Aj napriek hádke s bratom, že by som nemal sám šoférovať som vyhral, ale neviem či to bol skvelý nápad šoférovať s jednou zlomenou rukou, ale za pokus to stálo. Včera mi dali ruku iba do obväzov a tak som si ju vyvliekol aby som ju mohol položiť na volant. Jasne mohol ma odviesť aj môj brat, ale tomu som nechcel prezradiť kde idem.
"Neboj sa budem!" nútene som sa usmial, že som v pohode aj napriek pálčivej bolesti v ruke a pohol sa smerom vpred. Keď som zaparkoval na prázdnom parkovisku nemocnice. Zvláštne, že je prázdne väčšinou sa to tu hemží autami, ale je to v môj prospech pretože som sa zase vybral von bez ochranky. Bolo mi síce jedno či ma niekto uvidí alebo nie, či ma Dávid zase vykričí keď sa o tom dozvie niekde z televízie´, musel som ju vidieť. Už 3 dni som doma a celé som ich preplakal, pochopil som , že zabudnúť sa nedá! Pozrel som sa do zrkadla a nasadil si na hlavu šiltovku. Vyšiel som z auta a utekal po daždi k vchodu nemocnice. Preletel som cez recepciu a skryl som sa za stĺp hneď vedľa výťahu. Spomenul som si ako som sa tu skrýval s Alex, to ma povzbudilo a tak som smelo vykročil k výťahu. Myslel som nato ako zasa uvidím ten jej krásny úsmev, tie jej iskričky v očiach.
Otvoril som dvere izby a hneď vošiel dnu.
"Alex?!" potichu som šepol a obzeral sa po prázdnej izbe. Krútil som sa dookola, nechcel uveriť, že tu nie je. Skontroloval som aj kúpeľňu, no Alex nikde. Oči sa mi naplnili slzami a ja som sa cítil tak slabý, nemám na ňu žiaden kontakt, jednoducho zmizla a ja ju už nikdy neuvidím. Neviem dokonca ani jej priezvisko. Bože ja som taký blbec, keby som nebol počúvol Tessu a išiel by som za Alex, povedal jej ako veľmi ju milujem a ako mi na nej záleží mohlo by sa to skončiť inak. Neverím Tessiným slovám, neverím, že ma nemiluje. To by som nezniesol. Zasa som podľahol plaču. Sedel som na posteli , na jej posteli, kde len pred niekoľkými dňami spala. Cez mokré kvapky ktoré stekali po okne som sledoval záhradu a myslel na tie krásne chvíle, ktoré som s Alex prežil v zadnej záhrade.
--- O 20 MINÚT NESKOR ---
"Veď niekto o nej musí niečo vedieť, niekto mi musí pomôcť!" utrel som si slzy a podišiel k zrkadlu, moje červené oči vyzerali naozaj veľmi nezdravo. Nevzdám sa bez boja. Nájdem ju aj keby som ju mal hľadať celý život. Prezrel som všetky skrinky či niečo po nej nenájdem, všetko bolo prázdne, keď som už nevedel kde mám hľadať oči mi spadli na nočný stolík. S nádejou, že tam niečo nájdem som otvoril skrinku a dobre, že som z nôh nespadol. Ležala tam malá knižka modrej farby, Chvíľu som rozmýšľal, no tak som sa odhodlal a zobral ho do rúk. Nie som zvyknutý brať cudzie veci, ale ak je toto Alexiine mohlo by mi to pomôcť ju nájsť. Sadol som si na posteľ a pomaly otvoril knihu. Hneď na prvej strane som stuhol, keď som ju uvidel.
"Alex!"" vzdychol som a moje oči sa znova naplnili slzami. Ukazovákom som pohladil fotografiu a priložil si ju k perám. Na fotke bola krásna ako vždy. Usmievala sa a vyzerala tak šťastne. Sledoval som fotku ďalšie 2 minúty a tak som pretočil na ďalšiu stranu. Zistil som, že to je denník, začal som sa cítiť neisto. Nechcem sa jej hrabať v súkromí. Je to jej denník a zabudla si ho tu. Znova som pretočil na fotografiu a zahľadel sa ne jej nežnú tvár.
Mám jej ho tu nechať? Vráti sa po neho?! Nie nebudem riskovať, že ho tu nájde niekto iný a Alex príde o denník. Zoberiem ho ja a keď ju nájdem vrátim jej ho! Skryl som si ho pod bundu, nasadil okuliare a vyšiel z izby.
Vybehol som z nemocnice a utekal do auta, denník som si položil na sedadlo vedľa seba. Rozhodol som sa, že pôjdem za Andreasom, včera sa konečne vrátil z dovolenky a ja som ho ešte nevidel.
Možno, že Alex pozná Andyho a keď mu ukážem jej fotku možno mi povie kde ju hľadať.
By Alex







prepáč nestíham čítat diely :/ dodatočne ale prečítam. som odcestovaná